Odpustenie – skutočný príbeh
Dnešné coachingové sedenie bolo niečim výnimočné. A rozhodla som sa s vami podeliť o moju vlastnú skúsenosť.
Boli sme s kamarátkou dohodnuté na koučing. A všímam si viac ako kedykoľvek predtým, aké témy, aké príbehy sa ku mne dostávajú. Hovorí sa tomu aj zrkadlenie a nie je náhoda, že daný príbeh alebo téma ku mne prišla spolu s klientom. Skúste to začať tiež vnímať vo svojom živote. S čím prichádzajú ku vám kamaráti, rodina? Dotýka sa ich príbeh nejakým spôsobom aj vás? Verím, že v mnohých prípadoch áno.
Dnešné stretnutie bolo iné. Štruktúrovaný priebeh koučingu sme zamenili na rozhovor a vzájomné zdieľanie. Rada zdieľam svoje príbehy zo svojho života, pretože aj mne zdieľanie od iných veľmi v minulosti i dnes pomáhajú. A naučila som sa, že ja takto pre priateľov, blízkych a klientov otvorím niečo, čo s nimi rezonuje, niečo čo môže aj im v živote pomôcť.
Jedna z tém, o ktorej sme sa dnes rozprávali, bola téma otec.
S kamarátkou sme si zaspomínali, aké zážitky sme zažili. Smiali sme sa a plakali dnes zároveň. A bolo to krásne, lebo sme sa vrátili aj do krásnych detských čias a rozprávaním sme prežívali zážitky ako keby sa diali dnes.
Prečo názov príbehu odpustenie?
Ja vám napíšem o mojom vzťahu s ocinom viac. Žiaľ už nie je dnes medzi nami. Je to veľmi osobné, ale rozhodla som sa s tým ísť von, lebo verím, že týmto pomôžem nielen sebe, ale aj vy si v príbehu môžete niečo nájsť.
Náš ocík, ako sme ho volali (sme dve sestry) bol na nás vždy veľmi hrdý. Spätne dnes, keď si na to spomeniem, tak som si to v mladosti tak neuvedomovala. Vždy, keď mohol sa pýšil našimi výsledkami: športovými, školskými, životnými, akýmikoľvek. Vždy a každému o nás rozprával. Ako ocinovia o svojich princeznách. A nie len o nás, ale neskôr aj o svojich krásnych vnúčatách. Miloval nás všetkých nadovšetko.
Hrávala som od detstva tenis. Napriek svojim povinnostiam, vždy bol ochotný a veľmi rád so mnou všade chodil, cestoval, sprevádzal ma. Turnaje, na ktorých nebol, snáď spočítam na jednej ruke. Na zápasoch bol „trošku viac“ 🙂 nervózny, čo mi nepomáhalo veľmi v danom momente, lebo ma jeho nálady veľmi ovplyvňovali. Dnes som mu veľmi vďačná, že mi venoval svoj čas a veľmi ma podporoval.
Veľmi nás miloval a bol na nás prísny. Čím som bola staršia, tým naše rozhovory naberali na intenzite. Moja rebelská puberta bola top obdobie. Bál sa o mňa, ale to som pochopila až neskôr. Veľmi veľa sme sa hádali, nechcel ma púšťať von a moja skúsenosť bola kvôli kriku a hádkam, že ma nemá rád. Také boli moje pocity, taká bola moja skúsenosť. A taký je môj príbeh, ktorý som si ja v hlave vytvorila. Preto sme sa hádali a názormi do seba narážali.
V 18-tich rokoch som odišla z domu do zahraničia, do Londýna a niečo sa zlomilo. V nás obidvoch. Diaľka nás paradoxne veľmi zblížila. Uvedomili sme si, čo jeden pre druhého znamenáme. Pamätám si, ako som dostala ocinov list v Anglicku a veľmi som plakala. Boli to však slzy vďačnosti, radosti, že sme našli spoločnú reč, že sa máme radi. A začali sme si budovať náš nový, lepší, hlboký vzťah založený na vzájomnej dôvere a láske. Odvtedy sa ani raz na mňa nehneval. Ani ja na neho.
A až roky neskôr som pochopila, že tá jeho prísnosť, ten krik bol z lásky. Že ma mal veľmi rád. Hlavou som odpustila, ale srdcom až neskôr, keď som toto všetko pochopila. A odpustila som hlavne sebe. Ja som si vytvorila príbeh v mladosti, že keď na mňa kričí, nemá ma rád a tomuto svojmu príbehu som verila. To spôsobovalo, že sme si nerozumeli. Pochopila som svojich 50%. Zobrala som za to zodpovednosť.
Dnes spomínam len na naše pekné spoločné chvíle. Viac ich už spolu žiaľ nezažijeme. Veľmi mi chýba. Našťastie sme mali spolu ešte dosť času, keď sme sa rozprávali v dospelosti o mnohých veciach. Verím, že je stále s nami a pozerá sa na nás. A raz sa zase stretneme.
Preto milí priatelia, ak máte možnosť sa pozrieť dnes na vzťahy s ľuďmi, ktorí sú okolo vás a chcete niečo napraviť, s niekým sa porozprávať, urobte tak ešte dnes. A čím skôr pochopíme naše vzťahy s rodičmi, tým lepšie. Vzťahy s rodičmi veľmi veľa vzťahov ovplyvňujú v dospelosti. Lebo ak máme nevysporiadané vzťahy, hľadáme si aj podobných partnerov do života alebo priťahujeme si podobných ľudí.
Čo sa môže stať v takýchto prípadoch? Napríklad, že si nájdete partnera, ktorý nebude emočne vyspelý a stále budete čakať na jeho schválenie lásky voči vám. A nebudete sa cítiť milovaný. Budete sa vo vzťahu trápiť, nebudete šťastný. Tých príkladov môže byť niekoľko. Vzťah, v ktorom sme, môže byť pre nás zrkadlom našich tieňov z minulosti. Je potrebné sa preto pozrieť späť, nájsť ten príbeh, ktorý sme si vytvorili na základe udalostí a pochopiť ho.
Našim rodičom sme vďační, že sme na tomto svete a môžeme zažívať veci, ktoré zažívame. Preto by sme voči nim nemali pociťovať žiadne krivdy. Neznamená to, že vzťahy so všetkými rodičmi musia byť ružové a milujeme sa do konca života. Tam, kde to nejde, len prijať skutočnosť aká je, netrápiť sa. Vyrovnať sa časom so všetkým, čo bolo. Odpustiť hlavne sebe. Neniesť krivdy vo vnútri a netrápiť sa niečim, čo nevieme zmeniť, celý život. Odpustiť druhým, a to hlavne srdcom a úprimne. Žiť si dnešok, nie minulosť. A vytvárať si krásny život podľa vlastných predstáv.
